Tento blog som nezačala písať lebo som chcela, ale preto lebo som musela. Musela povedať, že aj keď si na komunizmus nepamätám( jeden mesiac z môjho života), vždy mám zimomriavky keď pozerám staré videozáznamy o mrznúcich ľuďoch na námestiach, kľúčoch a neurčitých nádejach. Trochu sa bojím, že sme ti nádeje nenaplnili do istej miery. Tak ako sa možno emigranti hanbili za komunistický priateľských ( tie ich pusinky) súdruhoch, tak sa ja hanbím pred mojimi zahraničnými kamarátmi, akých máme teraz niektorých xenofóbnych ľudí pri moci, zameriavame sa na také problémy ktoré nie sú dôležité pre našu spoločnosť, a umelo vytvárame nejaké opony medzi nami a inými štátmi. Že nám opäť iné štátne zoskupenie diktuje čo máme robiť ako predtým náš Big Brother.
Neviem možno je to len môj nezrelý pohľad ale verte – mesiac v komunizme na mne zanechal hlbokú stopu. J
